[BMW E38 750iXL] - zavŕšenie mojej sedmičkovej ságy
Napsal: sob úno 22, 2020 9:30 pm
Pozdravujem celé ctené osadenstov 7er.cz klubu
Kto ma pozná, a možno aj osobne nepozná tak možno vie, že už roky som nezvratne postihnutý diagnózou typu „E38“. Nedá sa to liečiť a vekom sa to nezlepšuje, skôr naopak. Začalo to nenápadne v roku 2010 alebo 2011, kedy som si prvýkrát kúpil krásnu modrú faceliftovú vlajkovú loď 750iL (DG50032). Ako pacient s menej rozvinutou diagnózou v tom čase som si povedal doslova „povozil som sa, takých ešte bude, predám to, čosi zarobím a ešte si raz takú kúpim“. Prd! Nekúpil som, ani sa kúpiť už nedá. Po čase som si svoju chybu uvedomil, a kúpil si E38 znovu, tentokrát 740iL (DL05433) – tu na klube neslávne známu. Druhá chyba! Keďže na tom aute bolo roboty toľko, že bolo súce na celkovú generálku, predal som to a kúpil tretiu E38, zase 750iL (DH38662). Tá bola zaujímavá, bolo to bývalé vládne vozidlo v relatívne dobrom stave. Ale prišla ponuka na výmenu a vymenil som. Keďže chyby neopakujem raz, ale pre istotu viackrát, aby som sa presvedčil že to fakt nemá zmysel kúpil som naspäť vybývanú, t.j. 740iL druhýkrát! Zase chyba. Mal som to auto rád, ale už je roky za zenitom, čo si budeme hovoriť. Takže... E38 je treba, 740iL je kýbel. Kýbel predáme, resp. vymeníme za E32 a kúpime si ešte jednu, samozrejme keď už E38 tak jedine V12 a long. Takže som išiel do Martina po zachovalú a fakt krásnu 750iL (DH37933). Super! Konečne mám sedmičku, peknú longovú, nebúranú, zachovalú, dovoz z Rakúska s relatívne málo kilometrami. Má svoje chybičky ale to každá, mám ju rád, jazdím, opravujem. Klasika. Mám už čo som chcel, lepšiu nepotrebujem, plne mi stačí, robí radosť a ani náznakom neuvažujem nad tým, žeby som riešil niečo iné. Prejde rok, dva, skoro tri...
Každý máme ráno svoj rituál. Ja vstávam skôr, uvarím si kávu, sadnem k počítaču, mailom, popritom samozrejme kniha tvári (rozumej Facebook) a prokrastinujem. Asi nie som sám, však?! Scrollujem, klikám, oči ledva rozlepené, keď tu ZRAZU... zastanem.
Zo 7er. fóra sa na mňa škľabí rozmazaná tmavá fotka sedmičky.
Tmavomodrá, orientblau metallic asi...
Sivý interiér. Fuj. Sivú nikto nechce... načo to sem vôbec dáva?
Kukám na to lepšie. Long. Hmm...
Pozriem ešte lepšie, pretriem si oči, je to moc dlhé.
L7 – originál. Hovorím si paráda, niekto má šťastie. Čítam komentáre... „je na predaj, chalani“
K U - - A
V momente som sa prebral. Rozum hovorí, neblbni. Pozrel som sa lepšie, poznám. Samozrejme. Bola na bazoši. Pár fotiek a cena dohodou. Otváram v počítači „priečinok E38“ a prehrabávam sa, hľadám priečinok „slovenské L7“ – otváram. Na Slovensku sú tieto autá 4 kusy. Z toho jedna je auto bývalého prezidenta SR Rudolfa Schustera, jedná sa o facelift (DA61078) a roky odpočíva v technickom múzeu v Košiciach. Druhý kus vlastnilo donedávna ministerstvo obrany SR (DG10083) – viem to, lebo sme sa o to auto trochu s kamarátom zaujímali, keďže ho minulý rok vyradili ako prebytočný majetok štátu, samozrejme nám ušlo – asi do Košíc (nič proti východu). Posledné dva kusy jazdili v Košiciach a ako nové boli kupované pre VSŽ za čias známeho mečiarovského privatizéra Alexandra Rezeša. VIN čísla DG10166 a DG10167 – dvojičky. Modré, sivý interiér.
Je na predaj chalani, je na predaj chalani... nemôžem, nechcem, nepotrebujem. L7, hmm... Nechcem, netreba. Ale L7? Načo? Parkovať sa s tým nedá, treba nutne garáž, nemôžem s tým jazdiť ako so 750iL. Nechcem. Ale L7! Dokelu. Neviem či si to viete predstaviť, ale je to niečo ako „svätý grál“ pre podobne postihnutých jedincov ako som ja. Iste, je tu Alpina B12, ale ceny týchto áut sú už astronomické a pre bežného smrteľníka nedostupné ak sa bavíme o pekných kúskoch. L7 je ešte ako-tak cenovo dostupné auto. A tu, na Slovensku, na predaj, pod nosom. Toť, 200km ani nie, v Banskej Bystrici už. Za obhliadku nič nedám, však. Len pozrieme, aj tak to bude šrot, isto hnilé, drahé, so všetkými chybami E38-čiek. Len kukneme, spravíme si výlet a naživo si sadnem do druhej E38 750iXL v živote. Spravím si „zárez“.
Najprv si s predávajúcim píšeme... Áno je to aktuálne, kúpili sme to ako „businessovú záležitosť“. V poriadku. Mohol som ju kúpiť aj ja, keď som ju videl na bazoši. Ale fakt, že naposledy bola na predaj pred pár rokmi za 29.xxx € na odradil. Cena dohodou a pár foto. Nemá zmysel ani volať na taký inzerát. Ďalšia moja chyba, čo už.
Auto je vraj pekné, žiadna hrdza (to určite, to vraví každý). Zajtra má prísť niekto pozrieť. OK. Keď nepríde, prišiel by som ja. Pár dní sme v kontakte, pretože mne sa skrz prácu moc nedá, a im kupec nakoniec neprišiel. Dohodneme sa na obhliadke. Sadám do auta, letím do Banskej Bystrice presvedčiť sa naživo. Aby som sa ukľudnil, je to staré auto, kopa roboty, ako každá, aby som si raz nevyčítal, že som to nebol pozrieť. Prídem na miesto určenia, chalani prišli po mňa a ideme skrz nejaké krkoháje kdesi do kopcov za Banskou Bystricou. Tep sa mi zvyšuje, tu niekde parkuje originál L7?
Ani neviem kde sme, otvárame bránu na dome a O D P A D Á V A M. Auto je cukrík. Karoséria je ako nová, nech hľadám, nenachádzam tam chybu. Hrdza žiadna. Áno, čínske zadné svetlá som videl na fotke, angel-eyes tam tiež nemá čo robiť. Budíky s podkladom z Nissanu a neónovým podsvietením som si tiež všimol na už fotke, rovnako ako mega hnusný celodrevený volant, ktorý je ale naživo už iba hnusný a pár dní s ním by som vedel prežiť. Opatrne otváram dvere a sadám si. Krása. Nádhera. Stroj času. Pekne to vonia. Kožená palubovka je ako nová, žiadne vrypy, trhance, nič. Žiadne navŕtané „home-made“ držiaky na čokoľvek. Koža krásne čistá, všetko bez poškodenia, vo fakt vynikajúcom stave. Dvere sa ľahko zabuchnú a ja sedím v L7. Moment, sedím zle. Na mieste vodiča. Presadám teda dozadu. Jemné buch a dvere sa rovnako ako predné krásne zatvoria. Tu sedel Rezeš, možno Mečiar, určite Gérard Depardieu keď bol na návšteve Košíc a bohvie kto všetko ešte. Kus histórie. Za sebou mám chladničku, pred sebou fax. V stredovej opierke samozrejme telefón, ovládanie sedadiel, stolík, blbosti… poznám už z fotiek naspamäť. Ale naživo je to iné.
Presne tohoto som sa bál, že bude pekná. Čo teraz? Poďme sa teda povoziť. Auto štartuje na brnk, motor ide tak potichu že ani neviem že ja naštartovaný. Iste, je to V12, tak to predsa má byť, resp. bolo, keď tie motory boli nové. Po rokoch sú ale všetky unavené, sem-tam cítiť že niekto šetril na sviečkach, nevymenil káble, niečo zlepil namiesto toho aby ten sensor vymenil a motor už nejde ako má. Tu NIE. Tu ide ako nový. Wau! Podvozok je príjemne tuhý, EDC funkčné, prevodovka radí ani neviem ako a kedy.
Zrazu sa ma chalan spýta: “chceš ísť ty?” Tep sa mi zvýši, ale sú ponuky ktoré sa neodmietajú. S rešpektom sa meníme. A idem!
Všetko ide ľahko, nenútene, s noblesou, akú som asi ešte pri týchto autách nezažil. Niet sa čomu diviť, je skoro nové. Na budíkoch svieti 205.xxx km, do 167.xxx servisované v original servise Regnum Košice. Servisná knižka je k tomu. Nevyzerá stočené. Interiér je krásny, kasňa ani nehovorím, motor suchučký. Iste, drobné nedostatky tam sú, ale to je jeden týždeň roboty a auto bude ako z linky. V hlave mám guláš, nikdy som nemal takú dilemu ohľadom auta. Blížime sa naspäť, parkujem, vystupujem. Je to za mnou.
Rozprávame sa, chalani auto kúpili dvaja, “na kšeft” takže jednám s dvomi. Ešte predtým samozrejme zasadla rodinná rada, t.j. ja a manželka, a dohodli sme sa, že keď by to stálo za to, budú musieť ísť ostatné sedmičky z domu (E32 aj E38). A stojí to za to. Takže sa ideme dohodnúť, dávam ponuku, o 1000€ nižšiu. Cena nie je zlá, ale skúsiť treba, pre dobrý pocit. Roboty tam je, a menšia zľava poteší. Po pár minutách, OKEJ. Ale máme problém, auto je stale prihlásené v Košiciach na pôvodného majiteľa a ja nedám len tak toľko peňazí na dobré slovo, že si zoberiem auto a papiere prídu poštou. Risk je zisk, ale toto nie. Takže sa dohodneme inak, dnes je pondelok, v piatok sa stretneme v Košiciach a odhlásime auto na mňa s bývalým majiteľom. Potom pôjdeme do BB, vyplatím a idem domov. To znie fér. Pekný výlet zakončený sedmicou ako sa patrí. Čaute, vidíme sa v piatok… odchádzam domov, o tri minúty mi zvoní telefón. Keď to chcem, tak dnes, alebo predá kamošovi. Hovorím si, moja smola, čau. Chcem ju, ale treba si zachovať zdravý rozum. O dve hodiny mi zvoní telefón zase, že je voľná. Neznášam tieto “blufy” a motanice. Tak teda piatok, ale už z toho nemám dobrý pocit. Kto ste to dočítali až sem tak gratulujem, ale ešte nekončíme.
Streda ráno, pípne SMS: na zajtra príde kupec z Česka, dá plnú sumu. Hovorím si to snáď toto nie je možné, sme dohodnutí, dovolenka vybavená, kamoš na cestu tak isto a teraz toto. To si robíš prdel? Hovorím si, končím s vami, toto nemá zmysel. Zase isto “bluf” a preplácať imaginárneho kupca ja nebudem a blbca zo seba robiť tiež nebudem. Na ďalší deň večer SMS že auto sa predávať nebude. Samozrejme, “kupec” neprišiel alebo neponúkol ani toľko ako ja. Už ani nereagujem, načo si kaziť beztak pokazený deň.
O pár dní telefonát: “sorry, vieš ako, sme viacerí na to” a podobné reči. Hovorím si, nechaj tak, kašleme na to, robte si čo chcete…
Dva týždne je kľud, aj by som zabudol… keď tu zrazu zvoní telefón… opatrne dvíham, aj keď mám sto chutí zrušiť keď vidím kto volá. Auto sa ide prepísať, jednať bude iba jeden, keď to chcem, OK, moja cena je v poriadku a ozve sa keď to bude prepísané na neho. Slušne odpoviem: OK.
Nakoniec sa to zomlelo ešte elegantnejšie, poslal som vo štvrtok splnomocnenie, v Košiciach sa to v piatok doobeda prehlásilo na mňa a bolo vybavené. A v piatok poobede som letel s kamošom do Banskej Bystrice po auto.
Autu sa moc nechcelo, baterka bola totálne KO, ale to je dobre, aspoň viem, že sa s tým nejazdilo a od mojej poslednej návštevy to iba stálo. Dalo sa na káble, chytilo, previedol som peniaze a čaute. Natankovať, kúpiť dialničnú a šup tempomat a do Bratislavy. Cesta ubehla ani neviem ako, ale išiel som pomaly, s rešpektom a fakt som sa modlil, aby sa mu niečo v tom nečase (dážď, tma, sneh) niečo nestalo. Hodinu pred polnocou bolo umyté a zaparkované v garáži a ja som si išiel s dobrým pocitom ľahnúť.
Pokračovanie nabudúce.
Kto ma pozná, a možno aj osobne nepozná tak možno vie, že už roky som nezvratne postihnutý diagnózou typu „E38“. Nedá sa to liečiť a vekom sa to nezlepšuje, skôr naopak. Začalo to nenápadne v roku 2010 alebo 2011, kedy som si prvýkrát kúpil krásnu modrú faceliftovú vlajkovú loď 750iL (DG50032). Ako pacient s menej rozvinutou diagnózou v tom čase som si povedal doslova „povozil som sa, takých ešte bude, predám to, čosi zarobím a ešte si raz takú kúpim“. Prd! Nekúpil som, ani sa kúpiť už nedá. Po čase som si svoju chybu uvedomil, a kúpil si E38 znovu, tentokrát 740iL (DL05433) – tu na klube neslávne známu. Druhá chyba! Keďže na tom aute bolo roboty toľko, že bolo súce na celkovú generálku, predal som to a kúpil tretiu E38, zase 750iL (DH38662). Tá bola zaujímavá, bolo to bývalé vládne vozidlo v relatívne dobrom stave. Ale prišla ponuka na výmenu a vymenil som. Keďže chyby neopakujem raz, ale pre istotu viackrát, aby som sa presvedčil že to fakt nemá zmysel kúpil som naspäť vybývanú, t.j. 740iL druhýkrát! Zase chyba. Mal som to auto rád, ale už je roky za zenitom, čo si budeme hovoriť. Takže... E38 je treba, 740iL je kýbel. Kýbel predáme, resp. vymeníme za E32 a kúpime si ešte jednu, samozrejme keď už E38 tak jedine V12 a long. Takže som išiel do Martina po zachovalú a fakt krásnu 750iL (DH37933). Super! Konečne mám sedmičku, peknú longovú, nebúranú, zachovalú, dovoz z Rakúska s relatívne málo kilometrami. Má svoje chybičky ale to každá, mám ju rád, jazdím, opravujem. Klasika. Mám už čo som chcel, lepšiu nepotrebujem, plne mi stačí, robí radosť a ani náznakom neuvažujem nad tým, žeby som riešil niečo iné. Prejde rok, dva, skoro tri...
Každý máme ráno svoj rituál. Ja vstávam skôr, uvarím si kávu, sadnem k počítaču, mailom, popritom samozrejme kniha tvári (rozumej Facebook) a prokrastinujem. Asi nie som sám, však?! Scrollujem, klikám, oči ledva rozlepené, keď tu ZRAZU... zastanem.
Zo 7er. fóra sa na mňa škľabí rozmazaná tmavá fotka sedmičky.
Tmavomodrá, orientblau metallic asi...
Sivý interiér. Fuj. Sivú nikto nechce... načo to sem vôbec dáva?
Kukám na to lepšie. Long. Hmm...
Pozriem ešte lepšie, pretriem si oči, je to moc dlhé.
L7 – originál. Hovorím si paráda, niekto má šťastie. Čítam komentáre... „je na predaj, chalani“
K U - - A
V momente som sa prebral. Rozum hovorí, neblbni. Pozrel som sa lepšie, poznám. Samozrejme. Bola na bazoši. Pár fotiek a cena dohodou. Otváram v počítači „priečinok E38“ a prehrabávam sa, hľadám priečinok „slovenské L7“ – otváram. Na Slovensku sú tieto autá 4 kusy. Z toho jedna je auto bývalého prezidenta SR Rudolfa Schustera, jedná sa o facelift (DA61078) a roky odpočíva v technickom múzeu v Košiciach. Druhý kus vlastnilo donedávna ministerstvo obrany SR (DG10083) – viem to, lebo sme sa o to auto trochu s kamarátom zaujímali, keďže ho minulý rok vyradili ako prebytočný majetok štátu, samozrejme nám ušlo – asi do Košíc (nič proti východu). Posledné dva kusy jazdili v Košiciach a ako nové boli kupované pre VSŽ za čias známeho mečiarovského privatizéra Alexandra Rezeša. VIN čísla DG10166 a DG10167 – dvojičky. Modré, sivý interiér.
Je na predaj chalani, je na predaj chalani... nemôžem, nechcem, nepotrebujem. L7, hmm... Nechcem, netreba. Ale L7? Načo? Parkovať sa s tým nedá, treba nutne garáž, nemôžem s tým jazdiť ako so 750iL. Nechcem. Ale L7! Dokelu. Neviem či si to viete predstaviť, ale je to niečo ako „svätý grál“ pre podobne postihnutých jedincov ako som ja. Iste, je tu Alpina B12, ale ceny týchto áut sú už astronomické a pre bežného smrteľníka nedostupné ak sa bavíme o pekných kúskoch. L7 je ešte ako-tak cenovo dostupné auto. A tu, na Slovensku, na predaj, pod nosom. Toť, 200km ani nie, v Banskej Bystrici už. Za obhliadku nič nedám, však. Len pozrieme, aj tak to bude šrot, isto hnilé, drahé, so všetkými chybami E38-čiek. Len kukneme, spravíme si výlet a naživo si sadnem do druhej E38 750iXL v živote. Spravím si „zárez“.
Najprv si s predávajúcim píšeme... Áno je to aktuálne, kúpili sme to ako „businessovú záležitosť“. V poriadku. Mohol som ju kúpiť aj ja, keď som ju videl na bazoši. Ale fakt, že naposledy bola na predaj pred pár rokmi za 29.xxx € na odradil. Cena dohodou a pár foto. Nemá zmysel ani volať na taký inzerát. Ďalšia moja chyba, čo už.
Auto je vraj pekné, žiadna hrdza (to určite, to vraví každý). Zajtra má prísť niekto pozrieť. OK. Keď nepríde, prišiel by som ja. Pár dní sme v kontakte, pretože mne sa skrz prácu moc nedá, a im kupec nakoniec neprišiel. Dohodneme sa na obhliadke. Sadám do auta, letím do Banskej Bystrice presvedčiť sa naživo. Aby som sa ukľudnil, je to staré auto, kopa roboty, ako každá, aby som si raz nevyčítal, že som to nebol pozrieť. Prídem na miesto určenia, chalani prišli po mňa a ideme skrz nejaké krkoháje kdesi do kopcov za Banskou Bystricou. Tep sa mi zvyšuje, tu niekde parkuje originál L7?
Ani neviem kde sme, otvárame bránu na dome a O D P A D Á V A M. Auto je cukrík. Karoséria je ako nová, nech hľadám, nenachádzam tam chybu. Hrdza žiadna. Áno, čínske zadné svetlá som videl na fotke, angel-eyes tam tiež nemá čo robiť. Budíky s podkladom z Nissanu a neónovým podsvietením som si tiež všimol na už fotke, rovnako ako mega hnusný celodrevený volant, ktorý je ale naživo už iba hnusný a pár dní s ním by som vedel prežiť. Opatrne otváram dvere a sadám si. Krása. Nádhera. Stroj času. Pekne to vonia. Kožená palubovka je ako nová, žiadne vrypy, trhance, nič. Žiadne navŕtané „home-made“ držiaky na čokoľvek. Koža krásne čistá, všetko bez poškodenia, vo fakt vynikajúcom stave. Dvere sa ľahko zabuchnú a ja sedím v L7. Moment, sedím zle. Na mieste vodiča. Presadám teda dozadu. Jemné buch a dvere sa rovnako ako predné krásne zatvoria. Tu sedel Rezeš, možno Mečiar, určite Gérard Depardieu keď bol na návšteve Košíc a bohvie kto všetko ešte. Kus histórie. Za sebou mám chladničku, pred sebou fax. V stredovej opierke samozrejme telefón, ovládanie sedadiel, stolík, blbosti… poznám už z fotiek naspamäť. Ale naživo je to iné.
Presne tohoto som sa bál, že bude pekná. Čo teraz? Poďme sa teda povoziť. Auto štartuje na brnk, motor ide tak potichu že ani neviem že ja naštartovaný. Iste, je to V12, tak to predsa má byť, resp. bolo, keď tie motory boli nové. Po rokoch sú ale všetky unavené, sem-tam cítiť že niekto šetril na sviečkach, nevymenil káble, niečo zlepil namiesto toho aby ten sensor vymenil a motor už nejde ako má. Tu NIE. Tu ide ako nový. Wau! Podvozok je príjemne tuhý, EDC funkčné, prevodovka radí ani neviem ako a kedy.
Zrazu sa ma chalan spýta: “chceš ísť ty?” Tep sa mi zvýši, ale sú ponuky ktoré sa neodmietajú. S rešpektom sa meníme. A idem!
Všetko ide ľahko, nenútene, s noblesou, akú som asi ešte pri týchto autách nezažil. Niet sa čomu diviť, je skoro nové. Na budíkoch svieti 205.xxx km, do 167.xxx servisované v original servise Regnum Košice. Servisná knižka je k tomu. Nevyzerá stočené. Interiér je krásny, kasňa ani nehovorím, motor suchučký. Iste, drobné nedostatky tam sú, ale to je jeden týždeň roboty a auto bude ako z linky. V hlave mám guláš, nikdy som nemal takú dilemu ohľadom auta. Blížime sa naspäť, parkujem, vystupujem. Je to za mnou.
Rozprávame sa, chalani auto kúpili dvaja, “na kšeft” takže jednám s dvomi. Ešte predtým samozrejme zasadla rodinná rada, t.j. ja a manželka, a dohodli sme sa, že keď by to stálo za to, budú musieť ísť ostatné sedmičky z domu (E32 aj E38). A stojí to za to. Takže sa ideme dohodnúť, dávam ponuku, o 1000€ nižšiu. Cena nie je zlá, ale skúsiť treba, pre dobrý pocit. Roboty tam je, a menšia zľava poteší. Po pár minutách, OKEJ. Ale máme problém, auto je stale prihlásené v Košiciach na pôvodného majiteľa a ja nedám len tak toľko peňazí na dobré slovo, že si zoberiem auto a papiere prídu poštou. Risk je zisk, ale toto nie. Takže sa dohodneme inak, dnes je pondelok, v piatok sa stretneme v Košiciach a odhlásime auto na mňa s bývalým majiteľom. Potom pôjdeme do BB, vyplatím a idem domov. To znie fér. Pekný výlet zakončený sedmicou ako sa patrí. Čaute, vidíme sa v piatok… odchádzam domov, o tri minúty mi zvoní telefón. Keď to chcem, tak dnes, alebo predá kamošovi. Hovorím si, moja smola, čau. Chcem ju, ale treba si zachovať zdravý rozum. O dve hodiny mi zvoní telefón zase, že je voľná. Neznášam tieto “blufy” a motanice. Tak teda piatok, ale už z toho nemám dobrý pocit. Kto ste to dočítali až sem tak gratulujem, ale ešte nekončíme.
Streda ráno, pípne SMS: na zajtra príde kupec z Česka, dá plnú sumu. Hovorím si to snáď toto nie je možné, sme dohodnutí, dovolenka vybavená, kamoš na cestu tak isto a teraz toto. To si robíš prdel? Hovorím si, končím s vami, toto nemá zmysel. Zase isto “bluf” a preplácať imaginárneho kupca ja nebudem a blbca zo seba robiť tiež nebudem. Na ďalší deň večer SMS že auto sa predávať nebude. Samozrejme, “kupec” neprišiel alebo neponúkol ani toľko ako ja. Už ani nereagujem, načo si kaziť beztak pokazený deň.
O pár dní telefonát: “sorry, vieš ako, sme viacerí na to” a podobné reči. Hovorím si, nechaj tak, kašleme na to, robte si čo chcete…
Dva týždne je kľud, aj by som zabudol… keď tu zrazu zvoní telefón… opatrne dvíham, aj keď mám sto chutí zrušiť keď vidím kto volá. Auto sa ide prepísať, jednať bude iba jeden, keď to chcem, OK, moja cena je v poriadku a ozve sa keď to bude prepísané na neho. Slušne odpoviem: OK.
Nakoniec sa to zomlelo ešte elegantnejšie, poslal som vo štvrtok splnomocnenie, v Košiciach sa to v piatok doobeda prehlásilo na mňa a bolo vybavené. A v piatok poobede som letel s kamošom do Banskej Bystrice po auto.
Autu sa moc nechcelo, baterka bola totálne KO, ale to je dobre, aspoň viem, že sa s tým nejazdilo a od mojej poslednej návštevy to iba stálo. Dalo sa na káble, chytilo, previedol som peniaze a čaute. Natankovať, kúpiť dialničnú a šup tempomat a do Bratislavy. Cesta ubehla ani neviem ako, ale išiel som pomaly, s rešpektom a fakt som sa modlil, aby sa mu niečo v tom nečase (dážď, tma, sneh) niečo nestalo. Hodinu pred polnocou bolo umyté a zaparkované v garáži a ja som si išiel s dobrým pocitom ľahnúť.
Pokračovanie nabudúce.
Proto jsem došel k závěru, že tenhle kus pro mě není. Asi bych přenesl jednu věc, třeba ty barvy, ale už ne v kombinaci s tím, že za svého života už zažila nějaké ty šrámy a neoriginální zásahy. 